Bola už takmer doma – Bep sedela na kormidle, Maaike na zadnom nosiči -, keď na ceste uvidela postávať nemeckého vojaka. Spomalila. Bol sám, bez dopravného prostriedku a zamyslene pozoroval lúky, ktoré sa už zeleneli prvou trávou. Pohľad na nepriateľa, ktorý prišiel tak blízko jej domu, ju naplnil nevysloviteľnou nenávisťou. Každý nemecký vojak vrátane tohto mohol byť vrahom jej otca. Aj Maaike si ho všimla. „Mami, stoj! Otočme sa! Musíme sa mu vyhnúť! Rýchlo!“ Lena stlačila brzdu a premýšľala, či sa má otočiť. „Kto je to, mama?“ opýtala sa Bep. „Nacista!“ zasyčala Maaike. Vojak stál asi dvadsať metrov od nich, ale díval sa inam, takže si ich nevšimol. Lena sa…

Aj my občas chceme s Bohom vyjednávať, aby nám dal záruku, že nejaká situácia dopadne podľa našich predstáv. Kto z nás by nechcel žiť istotu, že ak dodržíme svoju stranu dohody, budeme uzdravení z rakoviny, k nehode nedôjde a naše chybné rozhodnutie sa napraví? Skutočne však po tom túžime? Mali by okolnosti života v konečnom dôsledku závisieť od toho, čo urobíme? Chceme Boha, ktorého možno manipulovať sľubmi a dobrými skutkami tak, že nám zaručí požadovaný výsledok? Takéto myslenie tu bolo od nepamäti a často sa končilo katastrofou. Ak Bohu niečo ponúknete, ale on neodpovie, nie je ďalším logickým krokom ponúknuť viac? Staroveké náboženstvá, ktoré sa nevyhýbali ani ľudským obetám, vychádzali…

„Boh ti neustále klope na srdce, Lucy,“ povedal jej otec. „Prichádza a prichádza, prichádza za tebou. V každom západe slnka, v každom kúsku vtáčej piesne. Vo všetkom, čo sa ťa hlboko dotýka, čo ťa robí lačnou po väčších veciach, po veciach večných. Je to On. Klope ti na srdce s láskou a nehou. Je na miestach, ktoré ti zvierajú dušu. Na miestach takých nádherných, že ti vyrazia dych. Je tam. Napĺňa tvoju dušu, dáva ti dýchať.“ // Kto rozsvecuje hviezdy – Amanda Dykes