life

simplicity

Jednoduchosť. Príroda. Prozreteľnosť.
Domáci chlebík, zelenina z vlastnej záhradky, kvety v črepníkoch. Radosť z maličkostí, z východu slnka, zo spevu drozda, z vône kávy. Z dažďových kvapiek na okne, zo vzídeného semiačka, z chladného ranného vánku na tvári.
Toto pre mňa nie sú už len pekné slová a vety, ale životný štýl.

Ako som si minule napísala do popisu na mojom záhradkárskom instagramovom účte tekvicky.a.pivonky – dreaming of a farmlife in the future, yet doing the little I can now.
Áno, snívam o malom domčeku pod lesom, kde by sa skoro ráno chodievali pásť srnky, kde by som mala veľkú zeleninovú záhradu, plno kvetov a zopár ovocných stromov, nejaké sliepočky a prepeličky a vždy plné krmítko pre vtáčiky. Kde by som skoro ráno pri východe slnka vyšla na verandu a vypila si rannú kávu a kde by všetko žilo striedaním ročných období.

Jednoduchosť, to je však aj byť vďační za to, čo máme práve teraz a vyťažiť z toho s radostným srdcom, čo sa dá.
Ja svoje sny mám, ale zároveň – a akokoľvek je to niekedy naozaj ťažké – sa snažím žiť prítomnosť. Som vďačná za to, že mám kde bývať, že ma ráno budia škorce a vychádzajúce slnko a večer zas z diaľky prekrásne spievajú drozdy. Za prechádzky v lese, za každý čerstvo upečený chlebík, za muškát na okne. A moja záhradka, to je jeden veľký zázrak, najmä spôsob a rýchlosť, ako som k nej prišla. Pestovať si vlastné jedlo zo semiačka, to je jedna z najúchvatnejších vecí, ktoré som v poslednej dobe objavila!

K tejto kráse a vďačnosti podľa mňa neodmysliteľne patrí aj to, aby sme si všetko, čo máme, vážili. Už ako malá som nerada plytvala a vždy som dopoužívala každú ceruzku alebo mydlo celkom do konca. A vždy sme boli vedení k tomu, že jedlo je dar a nevyhadzuje sa. Je tragédia, že len preto, že si to dnes môžeme dovoliť, si nakúpime toľko, čo nespotrebujeme, a potom sú smetné koše plné jedla. Možno budem pre niekoho znieť prehnane, ale je mi ľúto aj každej sliepky, ktorá znesie plno vajec len preto, aby sa nám v chladničke pokazili a aby sme ich vyhodili a my si na to povieme „čo už, veď kúpime druhé“. Prestávame si vážiť Božie dary len preto, že nevidíme ich pravú hodnotu, ale len ich cenu v obchode.

Pre mňa sú tieto dary dôvodom na radosť. Nevyženiem lastovičku, ale dovolím jej, nech si na mojom okne postaví hniezdo. Je mi smutno z toho, ako sa nevieme tešiť z týchto krás prírody a obdivovať ich. Dnes, keď som šla domov popri rieke, na strome pri vtáčej búdke poletovali dva brhlíky. Spravila som si krátke video, ale bolo mi po chvíli trochu trápne, tak som šla ďalej. A uvedomila som si, že dnes je oveľa normálnejšie, keď si napríklad človek zapáli cigaretu a po ceste fajčí, ako keby zastal a obdivoval tých brhlíkov. Stratili sme schopnosť žasnúť, tešiť sa z prírody okolo a vážiť si ju.

Pre mňa je skutočne veľkou radosťou sledovať žltochvostov na pooranom poli, ružové zore, keď skoro ráno vychádza slnko, alebo stádo srniek, ktoré sa pasú pri lese. A viac, ako kúpiť si niečo v obchode, ma dnes teší dostať domáci med alebo prepeličie vajíčka od známych, teší ma, keď vytiahnem z rúry teplý chrumkavý kváskový chlebík, keď s bratom na jeseň nazbierame huby, keď si spravím cestoviny z vlastného cesta alebo keď dostanem vrecko orechov zo stromu od tety.

Doma je zas pre mňa najkrajšou dekoráciou to, čo nájdem v lese alebo na lúke. V lete je na stole ľanový obrus a váza lúčnych kvetov, na jeseň gaštany, šípky a nádherné farebné listy, v zime borovicové halúzky a šišky. Na stenách mám fotky, modlitby na papierikoch, vtáčie pierka a lisované a sušené kvety.

Jedno indiánske príslovie hovorí: „Až keď vytneme posledný strom, otrávime poslednú rieku a chytíme poslednú rybu, zistíme, že peniaze sa nedajú jesť.“ Kiežby si to čo najviac ľudí uvedomilo čím skôr…

Otvorme oči srdca, pozerajme okolo seba s bázňou a hlavne ďakujme!

Lebo vždy je spôsob a možnosť otvoriť oči pre Božie dary – či už z prírody pre tvoju špajzu, alebo z Božích rúk pre tvoje srdce. Jedno ide zarovno s druhým.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *